Propeller One-Way Night Coach

FILM JOHNA TRAVOLTU

NOČNÝ LET DO HOLLYWOODU

PODĽA KNIHY JOHNA TRAVOLTU

RÉŽIA JOHN TRAVOLTA

28. DECEMBER 1962

LETISKO IDLEWILD, NEW YORK

Bola neskorá noc

a na termináli bolo prázdno.

Moja mama videla fotografiu Liz Taylorovej v najnovšom filme

s názvom The V.I.P.s.

Chcela mať kabát ako ona,

až na to, že ten svoj si kúpila v cirkevnom výpredaji,

kde všetci bohatí ľudia predávali svoje oblečenie.

- Ahoj, babka. - Ahoj, zlatíčko.

- Cmuk. - Budeš mi chýbať.

Ahoj, mami.

Ahoj, zlatíčko.

Posledná výzva pre Trans World Airlines.

Let 700 Royal Ambassador super jet do Londýna.

Nástup na bráne 3.

Všetci k nástupu.

Hlas z reproduktora bol veľmi sofistikovaný.

Predstavoval som si, že patrí ozaj krásnej žene,

skôr akejsi herečke.

Možno keby som sa tvárila, že som Marilyn Monroe,

cestovný agent by nás dal do prvej triedy.

Tiež povedala, že keď letíte prvou triedou,

všetky nápoje sú zadarmo.

Isteže, kým sme leteli, bolo mi to jedno.

Trans World Airlines, let 393,

lietadlom Super Constellation do Pittsburghu,

Daytonu, Chicaga, Kansas City,

Denveru a Los Angeles.

Prebieha nástup na západnej arkáde.

Všetci k nástupu, prosím.

Telom sa mi rozľahlo nadšenie, aké som dosiaľ nepocítil.

Vedomie, že čochvíľa prvý raz poletím lietadlom,

sa nedalo prirovnať k ničomu, ani k hre na doktora s deckami.

A to pre osemročného bolo čo povedať.

Z toho večera si pamätám všetko.

Na stlmená svetlá na termináli

a farbu znaku aerolínii,

keď sme sa ponáhľali k bráne v západnej arkáde.

Aj moja mama sa tešila,

ale iste z úplne iných dôvodov.

Zrejme pre nápoje zadarmo

alebo možnosť stretnúť pekného muža na palube.

Mama mala 49 rokov a bola pomerne atraktívna.

Mala modré oči, pekné vlasy

a na svoj vek peknú postavu, ako mi povedala.

Mala by ešte lepšiu postavu, keby ma nemala tak neskoro.

A mnohým mužom menšie bruško neprekáža.

Nazdávala sa, že pre niektorých je to príťažlivé.

Možno sa zaľúbi do niekoho vážne suprového,

napríklad do kapitána lietadla.

Náhliť sa letiskom Idlewild bola zábava.

Nechcelo sa mi veriť, že tentoraz naozaj poletíme.

Väčšinou sme na letisku len niekoho vyprevádzali.

Moja mama raz letela za rolou v hre,

ktorú mala v letnom divadle.

Ale tentoraz pôjdem aj ja.

Bolo to neskutočné.

Srdce som mal až kdesi v hrdle.

Všetko sa zdalo ako spomalené.

Bolo krásne.

Strieborno-biele s dvoma červenými pásmi

a písmenami TWA na boku.

To bol ale pohľad.

Vietor mi šľahal do tváre, ale to nenarušilo moju prvú lásku.

Ušľachtilý vzhľad a silný dojem.

Na tento zážitok nikdy nezabudnem.

Keď sme išli po schodoch do lietadla,

všimol som si niečo zvláštne.

Nešlo s nami veľa ľudí.

Vlastne len zopár.

A tak som sa tváril, že let je len pre mňa a moju mamu,

no nebolo to výnimočné?

Vitajte na palube. Tu je teplejšie.

Letuška vo dverách bola vysoká a štíhla

a mala príjemný úsmev.

Mapa únikových východov.

Bolo na nej niečo iné.

Niečo, čo sa ťažko opisovalo.

S mamou sa neskôr dobre spoznali. Boli takmer najlepšie kamošky.

Spýtal som sa jej, prečo sa Liz zdá iná ako ostatné,

a mama povedala, že si v duši nesie

hlboký a úprimný smútok, lebo bola v koncentračnom tábore.

Motory jeden po druhom naštartovali

a usadil som sa na veľkom a pohodlnom sedadle.

Skoro vôbec som ich nepočul.

Veľké vrtule sa točili, zatiaľ čo z výfukového potrubia šľahali plamene.

Aj keď bola éra prúdových lietadiel, bolo výnimočné letieť lietadlom,

ktorému to potrvá dvakrát tak dlho, ako prúdovému,

hlavne po prvý raz.

Pamätám si, že som si odkladal mince do kvetovanej peňaženky.

Tvoja stará mama, moja mama,

mi dala túto peňaženku na odkladanie peňazí.

Teraz si do nej môžeš sporiť ty

a potom by sme spolu išli na výlet.

Môžeme ísť do Filadelfie, do Hartfordu.

Do Bostonu!

Áno.

Nič sa nevyrovnalo tomu, keď sa mama pre niečo nadchla.

Odrazu bol celý svet ružový a nádejný.

Dobre.

Dobre.

Malo to byť prekvapenie,

ale sťahujeme sa do Los Angeles.

Na… Naozaj?

Jeden môj priateľ, režisér z divadla Allentown,

mi sľúbil, že ak sa do februára dostaneme na západ,

bude pre mňa mať prácu vo filme.

Naozaj?

Nemôžem tomu uveriť.

Mama mala už viac prác a na konte zopár úspechov,

takže sa to nezdalo také nereálne.

Učila aj v divadelnej škole

a predtým mala plnohodnotnú kariéru v divadle.

A keď nepracovala, bol som jej najlepšie publikum.

Hneď sa vrátim.

Musím skontrolovať rozpis.

Vyletel som po schodoch do izby,

kde som mal letové poriadky.

United, American, TWA.

Tu je to. „Nočný jednosmerný let vrtuľovým lietadlom.

Celý lístok 95 dolárov, deti polovica.“

To je ono!

Teraz časy odletov.

„Trans World Airlines, let 393,

odlet z letiska Idlewild o 21.00.

Super Constellation lety do Los Angeles

so zastávkami v Pittsburghu,

Daytone, Chicagu, Kansas City, Denveri a Los Angeles.

Prílet o 15.00 nasledujúci deň.“

Len Trans World Airlines

spájajú 70 miest v USA s 15 svetovými metropolami v zámorí.

Celý národ, svet

Spolieha na…

TWA

TWA je cesta

Než som zišiel dolu, v obývačke bolo zhasnuté.

A z rádia potichu hrala pieseň

„Wives and Lovers“ od Jacka Jonesa.

V tme jej horela cigareta a vedľa nej stál pohár bieleho vína.

Bál som sa, že to, čo povedala o sťahovaní do Los Angele,

nie je pravda.

Možno o tom len snívala.

Tak nuž.

Aj tak by som si mohol našetriť na krátky výlet.

Možno… Pozriem znovu letové poriadky.

Stará mama mala Plymouth Belvedere z roku 1957.

Tak sme boli v decembri roku 1962

na ceste na letisko Idlewild a ja som myslel len na let 393.

Kedy tam budeme?

Zlatko, keď na počítadle bude 62 kilometrov,

budeme tam.

Bolo zaujímavé vidieť billboardy,

ktoré ponúkali rozmanité príležitosti, ako napríklad:

„Leťte s Pan Am, sedem hodín do Paríža.“

Alebo: „TWA, najlepšia cesta do Kalifornie.”

A sedím v lietadle

na jednej z najdlhších ciest, aké aerolínie ponúkajú.

V prvej časti letu bolo asi len 15 cestujúcich.

Mal som ušianku, ktorú som si zabudol dať dolu,

zrejme preto, lebo sme prišli zo zimy.

Takže takto som vyzeral počas vzletu.

Vedel som, že mama sa kvôli mne teší,

ale vtedy netrpezlivo čakala, až budeme vo vzduchu,

aby si mohla dať cigaretu a drink.

Užíval som si pohľad na oheň šľahajúci z motorov.

Podľa časopisu v lietadle

to bolo pre vrtuľové motory typické.

Keď sme rolovali po dráhe, vrátil sa mi nadpozemský pocit.

A v tom okamihu sa lietadlo odlepilo od zeme.

Neverím, že letím.

Mama sa pozerala pred seba, potom sa otočila a usmiala sa na mňa.

Navždy si ju budem tak pamätať.

Vzlet bol oveľa jemnejší, ako som očakával.

Z istého dôvodu sa všetko, čo sa v ten večer stalo, zdalo dokonalé.

Celé roky, nech sa dialo čokoľvek negatívne,

od chvíle, ako som vyrazil k letisku, než som prišiel do cieľa,

sa život zdal bezpečný a ja som bol šťastný.

Mama rada pila Manhattan a ja kolu.

Zjavila sa pri nás Liz.

Dáte si niečo na pitie?

- Môžem dostať kolu? - Iste.

- Dala by som si Manhattan. - Iste.

Môžem si teraz zapáliť?

Áno, isteže.

Newportky s filtrom.

Tá tyrkysová škatuľka s polmesiacom uprostred

mi vždy pripomenie príjemné okamihy.

Keď si zapálila,

prvý raz si potiahla a s uspokojením vyfúkla,

pomyslel som si: „Aké slávnostné.“

Všetci maminy priatelia z divadla fajčili.

Vlastne si nespomínam na dospelého, ktorý nefajčil.

Videl som všetky hviezdy na nočnej oblohe.

Aspoň tak sa mi zdalo pri pohľade z okienka.

„Je to krása. Prečo ľudia nežijú v lietadlách?“