Time and Water

MOJIM MILOVANÝM

AK NÁJDETE TÚTO ČASOVÚ KAPSULU, PROSÍM, KLIKNITE NA PREHRAŤ

Ahojte.

Ahojte.

Ahojte.

Dúfam, že sa k vám toto dostane.

Nikdy sa nestretneme, lebo žijeme v iných časoch.

Nemôžem vám poslať ľadovec…

ale aspoň vám môžem poslať toto.

ČAS A VODA

Táto kapsula mohla byť plná hadov z Amazónie.

Veľhad kráľovský, ktorého mám na pleciach, patrí môjmu obľúbenému strýkovi Johnovi.

O 15 rokov neskôr ma pozve, aby som s ním vo Venezuele skúmal

rozmnožovanie anakondy veľkej.

Bol by som tu,

ale do cesty mi prišiel vlastný ľúbostný život.

Tak zostávam doma na Islande

a píšem poéziu a sci-fi.

Kniha Andriho Snæra Magnasona Príbeh modrej planéty

vzbudila veľký ohlas.

Je to asi najpolitickejší islandský román, aký som za posledné roky čítal.

Hulda!

Pozri, tam je splaz ľadovca.

Ups!

Tam je ľadovec.

Tam!

Najprv vám porozprávam príbeh, ktorý som kedysi rozprával svojim deťom.

Je o našom domove.

Na začiatku bola prázdnota.

Potom sa stretol oheň s ľadom.

Z chaosu povstala Auðhumla, krava stvorená z mrazu a snehu.

Z jej tela vznikli stovky ľadovcov…

ktoré vytesali hory a údolia.

Z jej vemena vytiekli štyri rieky, ktoré dali život svetu.

Jej ľad vytvoril domov tu na Islande

a Island sa stal domovom nás všetkých.

Už tisíc rokov žijeme s ľadom.

Usmej sa!

„Ísgland…“ Ísgland?

- Je to správne? - Áno.

Výborne.

Island.

Ale to bol len začiatok

a budete potrebovať ešte veľa príbehov.

Zachytil som polárnu žiaru!

Páni!

Aha, hýbe sa.

Páni! Zmizla.

Teraz je tamto.

Neviem, koľko budete mať rokov, keď si toto vypočujete.

Ja mám 53 rokov a prihováram sa vám z roku 2026.

A takto dnes vyzerá Island.

Nemyslím si, že som niekedy videl niečo krajšie.

- Ako sa vám to páči, baby? - Je to úžasné.

To je ale krásna cesta.

- Andri, si s nami? - Áno.

Lásku k tomuto miestu som zdedil po tých, ktorí ma vychovali…

po rodičoch…

a starých rodičoch.

V našej rodine bolo veľa prvých aj posledných.

Starý otec Jón bol posledným z tisícročnej línie ľudí,

čo sa narodili na tejto farme.

Stará mama Dísa bola vždy prvá, kto sa rozosmial.

A starká Hulda…

bola prvou ženou, ktorá na Islande lietala.

Starý otec Árni patril medzi prvých ľudí, ktorí skúmali islandské ľadovce.

Ale ja som sa stal prvým, ktorý sa musel rozlúčiť s niečím…

o čom sme si nikdy nemysleli, že raz zmizne.

Píše sa rok 2019.

Moja najmladšia zo štyroch detí, Hulda, má 11. narodeniny.

Fíha!

A moja posledná stará mama, ktorá ešte žije, sa tiež volá Hulda.

Spĺňaš vysoké očakávania, Hulda.

My obe.

Stará mama Hulda bola 60 rokov vydatá za môjho starého otca Árniho.

A teraz začína miznúť to, čo mali na svete najradšej.

ĽADOVEC GOÐALAND, EYJAFJALLA A MÝRDALSJÖKULL

Ľadovec Ok bol prvým ľadovcom, čo zanikol v roku 2014 v dôsledku klimatických zmien.

V auguste sa na jeho počesť uskutoční spomienkový obrad.

Bude to prvý pohreb ľadovca na svete.

Pohreb ľadovca pôsobí neskutočne.

Domov mi pomaly mizne pred očami.

Príbehy mojich starých rodičov o ľadovcoch

zbieram odmalička.

A zrazu ich vidím inak.

Mám potrebu zachytiť ich všetky,

akoby ich raz mohol niekto potrebovať.

Ukážem vám môj najolbľúbenejší.

Príbeh o tom, ako sa moji starí rodičia zaľúbili na ľade.

Toto sú ich zábery.

Tu sú na svadobnej ceste v roku 1956.

A tu v roku 2004…

v roku 2010…

a v roku 2017.

Už odmalička ma to ťahalo do hôr.

A čuduj sa svete, na jar vždy začnem cítiť vôňu ľadovca.

Aká je to vôňa?

- To sa nedá opísať. - Bolo to niečo výnimočné.

Mal svoju vlastnú vôňu. Človeka úplne nabudila.

A kedy ste sa zoznámili?

Na stretnutí horolezcov.

Hneď sa mi zapáčila.

Často som mame vravela:

„Keby som bola chlapec, mohla by som robiť všeličo.“

Chcela som dobrodružstvá.

Bola som za všetko.

Árni mi povedal: „Chystáme sa na Vatnajökull.“

A ja na to: „Môžem ísť s vami?“

Miestni lyžiari sa ma pýtali, či som blázon, keď beriem ženu na Vatnajökull.

Úplný nezmysel!

Vatnajökull je najväčší ľadovec na Islande,

pokrýva asi jednu dvanástinu krajiny

a je najväčší v celej Európe.

Výprava na Vatnajökull si vyžaduje odvahu

a zvládnu ju len dobre vybavení a veľmi skúsení horolezci.

Na ľadovci sme strávili celý týždeň.

Odvtedy sme sa už nerozišli.

V piatok sme mali svadbu

a hneď na druhý deň ráno sme vyrazili na trojtýždňovú cestu.

Potom sme sa na Vatnajökull vracali pravidelne

s Islandskou glaciologickou spoločnosťou.

Takto sa začalo meranie.

A presne tie isté merania sa robia aj dnes.

Bývala vám zima?

Nie, nikdy.

Boli sme novomanželia!

Je pre vás ľadovec druhý domov?

Áno.

Byť na ľadovci je ako byť v inom svete.

Všetko je biele.

A nekonečné.

Koľko máte rokov?

- Už si nič nepamätám. - Budeš mať 95, Árni.

- Deväťdesiatpäť? - Áno.

- Ešteže to sleduješ za mňa. - To si píš.

Ako vždy.

Neviem, ako by som bez nej

prežil život.

Chcel som spoznať ľadovce tak, ako ich poznali moji starí rodičia.

Tak, ako ich poznám ja.

Takto znie ľadovec.

Nevidno to, ale neustále sa pohybuje.

Keď sa rok za rokom hromadí sneh…

vrstva ľadu hrubne a začne sa pohybovať vlastnou váhou.

Práve pohyb robí z ľadovca ľadovec.

Je to ľad, ktorý ožil.

Život ľadovca plynie v geologickom čase.

Nie v mesiacoch či rokoch, ale v stáročiach a tisícročiach.

Modrá je farbou starého ľadu.

Čím sýtejšia je modrá, tým starší je ľad.

Pokiaľ v zime pribudne viac snehu, než sa ho v lete roztopí,

ľadovec sa bude ďalej pohybovať.

A práve tento kolobeh prináša krajine život.

Starí rodičia boli presvedčení, že ľadovce tu budú navždy.

A myslel som si to aj ja.

A potom prišla v roku 2014 táto správa.

Ľadovec Ok ležal na hore v západnej časti Islandu.

Dlho bol známy ako najmenší islandský ľadovec.

No už ho nemožno považovať za ľadovec,

pretože glaciológ Oddur Sigurðsson práve stúpa na horu,

aby mu vystavil úmrtný list.

Ako príčinu smrti som uviedol mimoriadne horúce letá.

Keď zanikol, mal približne 700 rokov.

Medzi ľadovcami bol ešte len dieťaťom.

Okolo roku 1900 mal rozlohu asi 15 kilometrov štvorcových.

No za posledných 15 rokov

sa zmenšoval rýchlejšie, než by som si kedy pomyslel.

Roztápal sa neuveriteľným tempom.

Už sa nehýbe, preto ho dnes označujeme za mŕtvy ľad.

Ktovie, či sa vám bude smrť ľadovca

zdať taká významná, ako sa zdá mne.

Pre mňa sa vtedy rozpadol svet, aký som poznal.

Budúcnosť, pred ktorou nás varovali, už nie je niekde ďaleko.

Je tu.

Čas sa kráti.

Keď som to pocítil prvýkrát, vzal som do ruky kameru.

A bez toho, aby som si to uvedomoval, som začal vytvárať túto časovú kapsulu.

Píše sa rok 1997. Moja priateľka Magga

práve porodila naše prvé dieťa, Hlynura.

Toto je Hlynurov prvý kúpeľ s mamou.

Nie je to nádherné?

V tom istom čase nám môj druhý starý otec Jón

povedal, že možno zomiera.

A tak sme sa všetci ponáhľali do jeho domu pri mori.

Tu v tráve ležia štyri generácie.

Nástupcovia rodu.

Najstarší muž, jeho najstarší syn, jeho najstarší syn a jeho najstarší syn.

Ten najstarší zo všetkých.

Je riadny frajer.

Nie som pripravený rozlúčiť sa.

To leto som nastúpil do Národného archívu,

kde sa uchovávajú najstaršie islandské záznamy.

Každý archív ma prenesie do iného času.

Cez Eddy sa dostávam do roku 1220,

keď boli po prvý raz zapísané naše mýty o bohoch a vesmíre.

Kniha osídlenia ma zavedie do roku 874, keď na Island prišli prví osadníci.

A teraz som v roku 1862, v ľudovej rozprávke o škriatkoch.

Škriatok tu vlákal pastiera do svojho príbytku v skalách.

Potom sa ocitnem v obývačke starej ženy, ktorá sa narodila v roku 1918.

Spieva jednu z najstarších foriem islandského umenia. Piesňové básne rímur.